Leoš Pavlas

Ako malý skautík som sa nevydal ani pre nanuka bez toho, aby mi spoločnosť robilo moje fialové BMX. Možnosť sa niekam dostať rýchlejšie ako pešo prinášal ten nenahraditeľný pocit slobody. Navyše z kopca sa ani nemuselo šliapať… a potom mi dedko ukázal niečo, na čom sa nemuselo šliapať ani do kopca… Večne rozsypaný pionier sa tak stal mojou modlou a ja som bol už v tej chvíli definitívne stratený :)

Odvtedy som sa sápal na akúkoľvek motorku kedykoľvek to bolo len trošku možné, treba dodať, že príležitostí bohužiaľ moc nebolo a podpora zo strany rodiny bola (vcelku pochopiteľne) v červených číslach a čas utekal.

Nezostávalo, než čakať a prvú motorku si kúpiť za svoje až ako dospelý (a tak trošku tajne, aby sa mamička zbytočne nestrachovala). Čo ale robiť, keď aj ako dospelý ste študák s prázdnym vreckom? Chodiť na brigády a miesto chodenia na prednášky pozerať na všetky programy, videá a čítať všetky články, ktoré len trošku zaváňa benzínom! Zároveň som si súbežne ako zvláštnu záľubu vypestoval „štúdium“ všetkého vybavenia. Predsa len som si na všetko okolo motoriek musel zarobiť sám, postupne schraňovať tú to, tú ono a chcel som si byť sakra istý, že si za svoje peniaze kupujem to najlepšie. A navyše, chcel som mať najskôr vybavenie a až potom sa začať stretávať s motorkou samotnou. Už vtedy sa mi totiž otvárala kudla vo vrecku z pohľadu na pašiaky, čo lietali ideálne na litroch v tielku a žabkách.

Okolo a okolo, prvú prilbu a chrbticu som si kupoval práve v brnenskom Bonmote.

Po mnohých rokoch hľadania šťastia vo vyštudovanom odbore nastala chvíľa, kedy som si musel priznať, že mi motanie sa okolo motoriek iba pre zábavu nestačí, a že moja cesta povedie späť do brnenskej predajne. Tentoraz už ale nie ako zákazník, ale žiadateľ o zamestnanie.

Druhýkrát to vyšlo a roky príjemne plynú :)